V noci 11. 2. 1977 skutočne nebolo dobré počasie. Sychravosť a dážď spôsobili, že moja cesta zo západných Čiech na „opušťák“ sa predĺžila tak, že všetky spoje z Bratislavy do Ivanky som zmeškal. Zachránil ma poľský kamión, ktorý ma vyložil o jednej hodine v noci na seneckej ceste pri odbočke na Ivanku. Veď odtiaľto je domov iba na skok. Keď som bol na úrovni zhruba dnešnej odbočky do Metra, počul som zvuk leteckých motorov a o chvíľu som videl nad futbalovým ihriskom vysvietenú kabínu lietadla. Pamätám, že som si pomyslel: „Ty letíš nejako nízko a mimo pristávacieho koridoru ...“
O tri – štyri sekundy bolo počuť dutý náraz, motory v okamihu stíchli a ozývalo sa šúchanie trupu po zemi a trhanie plechu. Dodnes si spomínam na zvláštny pocit neuveriteľnosti tejto scény, ktorá mi pripadala ako sen. Bolo jasné, že lietadlo havarovalo, ale vtedy som si naivne myslel, že sa to stalo niekde za „kanálom“, pred prahom pristávacej dráhy. V hlbokej tme som mal pocit, že na letisku začal nejaký ruch a logicky som predpokladal, že sa začali záchranné práce. Ráno sa ukázalo, že to bolo inak. Dedina bola plná vojakov; príslušníkov VB a rýchlo sa rozšírila správa, že na „Barnaku“ padlo poštové lietadlo a že pilota ošetrila rodina Zimová z Veternej ulice.
Čo sa vlastne stalo, dokumentuje správa z odborného vyšetrenia havárie, z ktorej vyberám relevantné informácie.
Lietadlo typu Avia Av14 (IL-14), zn. OK-OCA, odštartovalo z Prahy o 00.12 ako pravidelná poštová linka OK-475, Praha – Bratislava – Košice. Posádku tvorili traja letci a dvaja zamestnanci spojov Pošta Košice. Let prebiehal normálne, s priebežnou komunikáciou medzi lietadlom a letiskom Bratislava. O 00.56 dostalo lietadlo nad Hodonínom aktuálny údaj o počasí na letisku, ktoré hovorilo v leteckej terminológii slabej viditeľnosti. Posádka sa vzhľadom na obdržanú informáciu rozhodla vykonať jeden pokus o pristátie s tým, že v prípade nevydareného priblíženia sa bude pokračovať v lete do Košíc. V tomto duchu išla na pristátie. V ďalšej komunikácii s vežou dostala v čase 01.15.20 polohu 4 km pred prahom pristávacej dráhy a súčasne informáciu „A nejak moc klesáte“. Tri kilometre pred dráhou posádka hlásila: „Dráhu nevidíme.“ Na otázku „Vidíte navádzačku?“ odpovedala: „Vidíme.“ Na základe toho dostala posádka povolenie na pristátie. Do 01.18 posádka napriek päťnásobnému volaniu neodpovedala a vedúci smeny letiska Bratislava vyhlásil stav tiesne a pátrania.
Priebeh havárie
Po prelete ihriska lietadlo zachytilo v miernom pravom náklone vo výške 8-9 metrov stromy za Štrkovkou, kde sa mu odtrhol ľavý hlavný podvozok. Následne po asi 40 m došlo k prvému dotyku so zemou tesne vedľa skleníkov ŠM. Pri tomto dotyku sa odtrhla predná podvozková noha, sklopil sa pravý hlavný podvozok a obe vrtule sa zasekli do ornice. Súčasne lietadlo narazilo kýlovou plochou (smerovkou) do drôtov elektrického vedenia, ktoré popretŕhalo. Následne trup lietadla pokračoval cca 100 m v pohybe cez pole, a potom cez Barnak, pričom došlo k postupnému odlamovaniu dielov najmä z motorov, krídel, výškových kormidiel, palivovej nádrže a spodnej časti trupu. Vrak sa zastavil 230 m od miesta prvého dotyku s topoľmi, asi 1800 m od prahu pristávacej dráhy. Pri nehode zahynuli dvaja členovia posádky a dvaja pracovníci Pošty Košice. Prežil iba veliteľ lietadla.
Príčiny nehody
Hlavnou príčinou nehody lietadla bol nesprávny postup posádky v konečnom štádiu priblíženia sa, a to v nedodržaní sklzového uhlu a výšky na prerušenie zostupu v daných meteorologických podmienkach. Ďalšími príčinami bolo zlé nastavenie barometrickej stupnice na výškomeri veliteľa lietadla (ukazoval väčšiu výšku). Podľa svedeckých výpovedí bola v čase nehody prízemná dohľadnosť oveľa nižšia, ako boli údaje HMÚ poskytnuté pracovisku letovej prevádzky. Posádka nesledovala údaje rádiovýškomeru. V používanej frazeológii počas komunikácie s riadením letovej prevádzky prišlo k viacerým nedostatkom. Pracovníci spojov neboli v čase pristávania pripútaní k sedadlám im vyhradeným. Jeden bol dokonca v priestore kabíny posádky. Zároveň náklad pošty nebol zaistený prepážkami proti posunutiu. Odhadovaná škoda bola 100 000 Kčs.(?)
Pani Anna Zimová.
Epilóg
Pri celej tejto tragédii je priam neuveriteľné, že sa zachránil veliteľ lietadla. Pani Anna Zimová z Veternej ulice si na tento moment spomína takto: „Nadstavovali sme dom a manžel spal v letnej kuchynke, keď počul nejaký buchot. Myslel si, že sa niečo stalo so strechou, a preto vyšiel von skontrolovať ju. Pretože nič zvláštne nevidel, vrátil sa naspäť a po určitom čase počul volanie. Bol to preživší pilot, ktorý sa zorientoval podľa štekania psa u susedov Fenešovcov a svetla pouličnej lampy. Manžel ho previedol cez zamrznutý Barnak a doviedol ho k nám do kuchynky. Rýchlo sme rozkúrili, prikryli ho a zavolali pani Máriu Fenešovú – zdravotníčku Červeného kríža. Pilota, ktorý bol celý od blata, mal zranenie na tvári, sťažoval sa na bolesti hrudníka a pliec, sme umyli a uvarili mu čaj. Bol v šoku, triasol sa, stále spomínal ostatných členov posádky a opakovane dúfal, že sa im nič vážneho nestalo. Žiadal nás, aby sme informovali letisko čo sa stalo a kde je. My sme telefón nemali, a tak manžel bežal k Chalániovcom a Jano zatelefonoval na letisko.“
Pani Fenešová si spomína, ako pilot hovoril:“Nechápem, výškomer ukazoval 130.“ A ešte si spomenula, že hovoril: „..a nedávajte mi do čaju žiadny chľast, budem musieť fúkať.“ V krátkom čase prišla sanitka a záchranári pilota zobrali do nemocnice.
Mesiac po havárii dostala rodina Zimovcov od pilota ďakovný list, v ktorom im vyjadril vďaku za pomoc, ktorá mu bola poskytnutá. V lete toho roku bol ivanský zväz ČSČK na zájazde v moravskej Lednici prezrieť si valticko-lednický komplex. Pokladníčka začula slovenčinu, tak sa spýtala pani Jánskej, odkiaľ sú. Keď počula, že z Ivanky, tak si spomenula, že jej zať tam mal haváriu, ešte stále je za ňu vyšetrovaný a pravdepodobne bude súdený. Tu sa o ňom stratili ďalšie stopy.
V marci 2007 sme v rámci Ivanských čriepok s Petrom Blublom urobili rozhovor s pani Zimovou a po 30-tich rokoch nám ukázala tento list. Na základe adresy v ňom som začal pátranie po pilotovi. Po viacerých neúspešných pokusoch som s pomocou pracovníčky Štátneho okresného archívu Nový Jičín zistil jeho aktuálnu adresu a v polovici júna som navštívil jeho rodinu. Pilot, žiaľ, už nežije. Manželke som odovzdal DVD so spomienkami a rekonštrukciou tejto havárie a taktiež pozdrav od rodiny Zimovej. Obratom sa pani Zimovej ozval syn, ktorý bol samozrejme šokovaný našou správou a prisľúbil osobnú návštevu. Uvidíme, či sa podarí nadviazať užšie kontakty.
Rudolf Roller s podporou archívu Ladislava Rollera
